Vždy som sa snažil pravidelne behávať, ale väčšinou ma unavili monotónne kolečká na školskom dvore. Nuda a obdobie večných začiatkov. Až sa to zlomilo. Ocitol som sa na jednej zo zásadných životných križovatiek. Potreboval som si zlepšiť kondičku a prečistiť hlavu. Jedného dňa som vybehol na Vodné dielo a na nohách mi začali rásť krídla. Po mostík, po ostrov, k veľkému mostu – dookola. Prvých päť kilometrov, osem, desať, endorfíny šťastia. Tam a späť. Niekam odbehnúť a vrátiť sa. Alebo namiesto malých kolečiek veľké kolo – okruh. Aké jednoduché. Voda a stromy, v pozadí parašutisti letiaci zo Straníka, v diaľke tapeta Malej Fatry.
„Ty nemáš šiltovku?“ spýtal sa ma Jano zo Sniny. „V tomto teple môžeš dostať úpal.“ Sedíme v telocvični v Rajci, pripravujeme sa. Komunita bežcov je kamarátska, všetci si tykáme. Môj nový známy je zhovorčivý sympaťák s tridsiatimi deviatimi zárezmi na maratónskom opasku. Začínal v osemdesiatych rokoch, v čase keď sa nosili trampky a bežci viac riešili beh ako športovú výstroj. „Šiltovka ma znervózňuje a na teplo som zvyknutý, nevadí mi.“ Ubezpečujem sa pred štartom, na teplomeri naskakujú tridsiatky, diváci sú v tieni nalepení na fasády domov.
Beháme celá rodina. S manželkou máme za sebou aj spoločný polmaratón. Neponáhľame sa, klusáme. Rozprávame sa, rodinné záležitosti preberáme v pohybe. Saška beží s nami kratšie trasy, na tie dlhšie si berie korčule alebo bicykel. Sme na čerstvom vzduchu a baví nás to.
Predo mnou sa objavil Afričan. Hrdé držanie tela, dlhý krok a ani náznak únavy. Za ním auto a na jeho streche digitálna tabuľa s časomierou. Ja som na šestnástom kilometri a on sa už rúti do cieľa. Je mi strašne teplo. Tú šiltovku som si mal zobrať. Na osemnástom kilometri prišla prvá vážna kríza. Našťastie, ako rýchlo prišla, tak aj rýchlo odišla. Tabuľa Čičmany ma ešte viac upokojila. Vbieham pomedzi perníkové chalúpky s unikátnou geometriou, môjmu ťažko skúšanému mozgu napadne nejasná slovná hračka – cifra majstra Leonarda. Otáčam sa, koniec stúpania, ide sa späť .
Druhá kríza ma zastihla na dvadsiatom šiestom kilometri. Z hlboká dýcham a nasávam exkluzívny rajecký vzduch. Zvýšená dávka kyslíka zaberá, ale nie nadlho. Stroj spomaľuje otáčky, miestami prechádzam do chôdze. Nie som sám, chodcov pribúda, ale vzájomne sa hecujeme. „Dnes to akosi nejde, ale za sebou máme už dve tretiny,“ povzbudzuje ma ďalší bežecký matador. S úžasom pozorujem energiu a vnútornú silu týchto borcov. Viacerí z nich sú už v pokročilom veku.
Keby som bol vojak v antickom Grécku a bežal z Marátonu do Atén, tak by sa naši nedozvedeli, že sme vyhrali na Peržanmi. Zhasol som na tridsiatom druhom kilometri. Točila sa mi hlava a kŕče v žalúdku som už nerozchodil. Koniec. Telo je dehydrované a trasie ním zimnica. Som sklamaný, unavený a cítim sa prázdny. Rajecký Maratón vyhral Elias Kiptum Maindi z Kene. Obdivujem ho. Tak ako aj všetkých ostatných, ktorí zdolali vzdialenosť 42,195 km.
Tento blog sa mi nepísal ľahko, ale chcel som sa podeliť o skúsenosť. Nevzdávam sa. V tejto chvíli si ešte lížem rany, ale pomaly začínam opäť trénovať. Čaká ma ďalší pokus. Verím, že z malých prehier sa rodia veľké víťazstvá.